Prečo srandovno – vážne? Sama si ich tak nazvala :))
Rozprávali sme o vážnych veciach … Bolo, že sme sa aj vážne vedeli tváriť, aby sme sa o chvíľu rehotali donekonečna:)) Ráno som bol unavený, lenže studená sprcha robila zázraky. A keď si spomeniem na ten žartík, ktorý si mi vyviedla, ešte dnes sa triasem od smiechu ….
Mňa by v živote nenapadlo zobrať niekomu oblečenie a VYHODIT ho do koša, len preto, že sa ti nepáčilo … Najhoršie na tom bolo to, že som musel čakať na izbe, až mi donesieš oblečenie, ktoré si sama vybrala … Župan bol malý – akurát tak na teba :))
Nič iné mi neostávalo, ako vojsť do vírivky a počkať. Dlhý čas som potom obdivoval tvoj výber. Všetko sedelo ako šité na mieru, farebne zladené, nielen v mojej farbe, ale aj v tvojich …
Ja som človek tvrdohlavý, čo sa oblečenia týka. Vždy som si všetko vyberal sám. Ty si dokázala nemožné. To sa žiadnej žene nepodarilo. Stalo sa, že také maličkosti typu ponožky, sem tam tielko, alebo tradičné tričko, dalo sa kúpiť bez môjho súhlasu … Moja mama, keď som mal len 13 rokov, mala mindráky, z môjho prístupu k nákupe oblečenia :)) Vôbec neprichádzalo do úvahy, aby som súhlasil s tým, aby mi niekto vybral košeľu, kravatu, či oblek … Stalo sa to párkrát a nenosil som to, lebo sa mi to nepáčilo … No tak … musel som smiešne vyzerať, keď si vošla s tým nákupom. Tašky v pravej a ľavej ruke – ja v uteráku a slovka som nevedel vykoktať, lebo som už rozmýšľal, koľko tam toho je … Potom tá naháňačka po celej izbe, keď si mávala mojou kreditnou kartou a ako dievčatko, si šialene od zábavy opakovala “prázdna je, prázdna je, prázdna je”… Ty sa vieš tak smiať:)) :)) Tvoj smiech sa šíri ako pandémia :)) :))
Lenže tak naozaj sa ten smiech rodí v tvojich zelených očiach, ktoré sa vedia smiať pohľadom :))
Ty si sa potkla o minerálku, ktorú som vždy mal na podlahe ( tak ako aj ty ), takže som nemal inú možnosť, len ťa chytiť do naručia a zachrániť pred pádom. Ten bozk, ktorý nasledoval bol tak jemný a pritom tak neskutočne krátky … Bozk bol krátky, ale tá cesta k nemu … :)) Smiali sme sa, že ešte tak dlho, sme sa nikomu nepozerali do očí … A potom to prišlo … Povedz sama – je možné v tej istej chvíli povedať, aby sme ležali “len tak” ?
Tak sa začal náš prvý, dlhý, nočný rozhovor. Vodu si pila z fľaše a fľašu si vždy držala ľavou rukou … Tak je to dodnes a to sú maličkosti, ktoré vyvolávajú úsmev na tvári … Možno práve preto, vždy vieme riešiť, aj tie najzložitejšie problémy skôr, ako vstane slnko a začne sa nový deň. A vieš čo je na tom ešte fajn ?
Už mi nevyhadzuješ oblečenie … :))