Po návrate domov som veľa rozmýšľal o tom, čo sa stalo v tú noc, keď sme ležali “len tak” a rozprávali sa o všetkom, čo nás trápi. Zaujímavé na tom bolo to, že spôsob – ako spraviť to, aby sa problematické veci dali riešiť- fungoval aj v praktickom živote. To sme rýchlo spozorovali tak ako ja, tak aj ty. Bol to silný bod, ktorý nás začal približovať k sebe. Mohli sme si povedať aj to, čo sa nikomu ani nesníva, že bude o tom hovoriť s niekým a vôbec! Rozoberali sme to kus po kúsku a v prestávkach vážnych rozhovorov, odovzdávali sme sa srandovným veciam…
Nebolo to také jednoduché – hlavne čo sa týka logistiky, vyhľadať taký priestor, kde budeme sami so sebou a svetom a nikto nás nebude vyrušovať. Tak som ťa začal učiť :)) A to sa ti páčilo :)) Výsledok bol ohromujúci – vedela si sa stratiť tak rýchlo a vrátiť sa spať, tak neočakávane. Jedno bolo jasné – vzdať sme sa mohli hoci čoho, ale naše rozhovory nám nikto vziať nesmel. To bolo správne, že sme si to zachránili … No a tie tvoje šialenstvá :)) Dnes viem, že tým spôsobom, si mi ukazovala cestu, že nemám brať všetko vo svojom živote vážne a to len preto, že si mala pocit, ako to v mojom živote je a ako to v budúcnosti bude, čo sa aj stalo. Dnes sa usmievam, zase vďaka tebe :)) Povedať a vysvetliť – to občas nestačí…ty to vieš, ja to viem a verím tak, ako ty, že sú milióny ľudí na svete, ktorí to myslia presne tak, ako my. Sranda, že tvoje tri vety obsahom vedia nahradiť knihu a občas aj dve… :)) Stalo sa, že sme naše témy obohatili o vážnu hudbu :)) To bol ten neskorý večer, pre ostatných – po polnoci, keď už je hlboká noc, šiel som plávať. Bazén bol prázdny – ktorý hosť, by o tej hodine šiel do bazénu? Ja som šiel. Keď som ťa zbadal, ako ma pozoruješ, keď plávam, som sa pousmial. Plávať som sa naučil, keď som mal 5 rokov a plávam dobre. Tvoj trošku smutný pohľad, že už viac ako 7 dní si nemala čas si zahrať tenis, provokoval môj tichý “útok” a povedal som, zaplávaj si … Vedel som, že bazén nie je to isté ako more, ale si mi to vrátila aj s úrokom … Videl som tvoj šibalský úsmev a tvoje zelené oči žiarili tak, že voda v bazéne, zdala sa, akoby svetlejšia. Vybehla si na izbu a o chvíľku si bola späť, ako inak – v župane. Mňa nenapadlo, že “len” v župane. Tvoja otázka, či mi nebude vadiť, že nemáš plavky, bol poplach. Prvá otázka bezpečnostnej kamery, druhá, však niekto môže vojsť, tretia … tretej nebolo. Nedala si šancu na zbytočnú, už otázku. Voda bola fajn a nikto nás neprekvapil. Vykúpaní, príjemne unavení, mohli sme si trochu vydýchnuť. Ty si nechcela, aby sme šli skratkou … Ja v hotelovom komplexe radšej idem “podľa plánu,” aby som nezablúdil v miestnostiach, ktoré nepoznám. A prechod cez kongresovú sieň znemožnil nám ON. Klavír, koncertné krídlo FAGGIOLI lesklo sa v tme, stálo tam a čakalo na mňa. Už si ma chcela zastaviť. Určite si si pomyslela, že budem robiť dáku neplechu a nečakala si to, čo bolo potom … Ja som hral a ty …ty si sedela vedľa mňa … Boli sme ako pár bláznov, ktorí v županoch zdrhli priamo z blázinca. Skoro mi zabehlo – zbadal som, že keď som hral, tak sieň už nebola prázdna …Veľa ľudí nespí, keď sú prvú noc na novom mieste – počuli hudbu, tak prišli. Keď začali letmo tlieskať ( však bolo po jednej v noci !), ty si dala na tu divokú tortu čerešničku … Skôr ako mi zaplo, čo zamýšľaš urobiť – s vázou na kvety – bola si medzi nimi a vyberala do vázy “Dobrovoľný príspevok za koncert”… A ten rehot na izbe … koľko sme spolu “zarobili”… Čo som mal robiť, keď aj mne to pripadalo šialené a smiešne … rehotal som sa spolu s tebou … Po plávaní sme mali hlad … Mali tam ale super Room Service … ešte dnes, keď si spomeniem na výraz tváre kuchára, ktorý nám to doniesol a ty si mu dala celú vázu s lístkom, koľko tam toho je … a bolo podstatne viac ako znel účet. Dodnes neviem, čo ho tak vtedy prekvapilo – tá komická situácia, alebo to, že uvidel teba … :):)
Mňa ale prekvapilo úplne niečo iné … Kedy a ako si to stihla spočítať … :):):)
Celá debata | RSS tejto debaty