Ráno bolo svieže a chladné, rosa na tráve… veď bolo len pol piatej. Rýchla káva, cesta autom, cez skoro celý ostrov. Pohorie San Salvador sme videli už z ďaleka. Tu v tejto časti ostrova vyzeral úplne inak, ako bol prezentovaný v katalógoch cestovných kancelárií. Počúvali sme hudbu a sem tam ti prebehol tvárou letmý úsmev. Ty si túto cestu poznala, i keď to bolo už veľmi dávno. Zo začiatku sa mi nechcelo veriť, že to tak naozaj bolo. Že Muriella bola mníška, ktorá sa zamilovala do rybára a kvôli tomu sa museli utiahnuť do tej malinkej malebnej dedinky, lebo nikto nechcel pochopiť, že dvaja ľudia sa vzopreli nepísaným zákonom spoločenského života. Preto si vedela všetko tak živo opísať, o tom kláštore, aj keď si tam nikdy nebola? Tvoj úsmev a známe ohníky v očiach :)) Ale nie… :)) Ty si tam bola! To je to tajomstvo, ako dievčatko si tam bola pokrstená a ani tvoja mama o tom nevedela. Zariadila to Muriella a  pár známych, ktorí ťa tam doviedli ako čerta :)) Však tie tvoje čierne vlasy a zelené oči, nebol pre nich bežný výzor dieťaťa z okolia. :))

Slnko stúpalo čoraz vyššie a spolu s ním aj ortuť v teplomere. Pohyb na ceste nebol skoro žiaden. Cesta nás viedla rovno do kláštora. Bol to impozantný objekt.Tak iný a zaujímavý… Usadili sme sa v tienistom patiu, kde bol príjemný chládok. Džbánok kávy, žemle, domáci džem… nám doniesli hneď, ani sa nepýtali, či chceme, bolo im jasné, že sme len prišli a určite ani neraňajkovali.

To, čo mi nikdy nešlo do hlavy, aké je normálne, že tu keď prídeš, tak ťa hneď ponúknu raňajkami. V našich končinách, by si sa sotva dočkal vody, pokiaľ by si o ňu vyslovene nepožiadal. No čo môžem povedať… iný kraj, iný mrav. Skúšal som si to predstaviť tak, ako si to fotila…Videl som, že si nastavila foťák na čiernobiely režim a tak to nadobúdalo svoj šmrnc, všetky tie zábery, akoby tá čiernobiela kompozícia dávala tomu ten zvláštny punc času. V tom čiernobielom svete, tá záhrada bola naozajstným rajom… Preto dnes obdivujem tie vypestované platany, trávniky husté ako koberce a ruže vytvarované do nevídaných kompozícií, aké by nás nikdy ani nenapadli. A predsa, všetko toto vytvoril človek, ktorý mal na to dostatok času. Lenže, mal ho naozaj dosť? Filozofickú plavbu vesmírom vyrušil signál telefónu. Sms správa o uloženej zásielke. To znamenalo, že už dnes večer budem múdrejší, čo sa deje a ako sa to bude nás týkať. Keď sa vrátime, odveziem ťa domov a zbehnem na letisko, niečo sa pohlo…

Možno keby som bol na inom mieste, tá správa, by mi mierne zdvihla adrenalín, lenže tu bolo všetko dovolené, akoby nás niekto preniesol v čase a to poriadne ďaleko. S niekým si sa rozprávala, až potom som si všimol – čakala si na mníšku, ktorá má na starosti archív. Došlo mi to, až keď ti doniesla čerstvo vypísane potvrdenie, že tu v tomto kláštore si bola pokrstená. Ty si toto potvrdenie chcela mať. A ja som mal o tom vedieť… Tvoj pohľad bol ako otázka. Zasmial som sa a povedal, že nemám oblek… :)) Tvoja reakcia, že na pláži mi nebude potrebný, bola síce žartovná, ale vážne si ma pozorovala, čo na to poviem. Ja som ti vtedy povedal, že ten oblek mi skutočne nebude potrebný…

Napriek tomu, že som chcel všetko zjednodušiť, efekt bol opačný. Komplikovalo sa to viac a viac. Vzdorovať – nezmysel, nedá sa bežať pred sebou samým. Bojovať proti tým, ktorí sú pre nás priateľmi – hlúposť, tak potom koho by sme mali milovať? Tvoj tajomný pohľad, ktorý som už dobre poznal, bol len dôkazom toho, že moju myšlienku si prečítala. Keby nie to, že si ma držala za ruku, mohol by som opačne pochopiť, čo si vyslovila nahlas. A ty si povedala, že

… najčastejšie milujeme tých, ktorí si to vôbec nezaslúžia…

Ayako Uehara – Mozart