Prístav bol malinký, no mal svoje čaro. Úzke uličky tvorili niečo ako labyrint a bolo v nich chladno, čo v tej horúčave znamenalo veľký pozitívny bod. V jednej takej uličke sme našli malebnú reštauráciu, kde sme sa kráľovsky naobedovali. Tvoja debata s kuchárom a zlostný pohľad jeho ženy – to bol zážitok. Musel som zasiahnuť, lebo bola hotová ťa zahlušiť, keď si tak emotívne ďakovala za to, ako ti pekne pripravil kalamáre… Keď som jej povedal, že moja žena vždy tak reaguje na dobré jedlo, hneď sa upokojila. Znepokojená si bola ty…

Cestou domov sme sa zdržali na trhu, nemali sme žiadne ovocie a žiadalo sa nám všetkého, čo sa v našom podnebí nedalo dopestovať. Bolo neskutočne horúco a nad slnko jasné, že pršať nebude. Bol som unavený a siesta bola pre nás ako stvorená. Mali sme všetko, čo sme potrebovali a vedeli sme, že dnes už nikam nepôjdeme. Zadriemal som rovno na terase. Ani neviem kedy. Prikryla si ma dekou a keď som sa večer zobudil, tak som pochopil, že si si šla ľahnúť neskôr. Tú veľkú spálňu, s obrovskou posteľou som nechal pre teba. Panoramatické okno a výstup na terasu, bol naozaj impozantný. Moja spálňa bola hneď vedľa.

Osprchoval som sa, prezliekol a myslel som, že ťa pôjdem zobudiť. Aké bolo moje prekvapenie, keď som ťa zbadal v kuchyni. Vlasy vypnuté dohora, previazané šatkou, voľne oblečená košeľa a na stole večera, skoro hotová… nebol som hladný, ale ten ovocný šalát vyzeral naozaj dobre. K tomu studený sekt a vánok od mora… Vieš, že som si ani nevšimol, že to boli sviece v špeciálnych sklenených valcoch… :)) Pozorovali sme, ako utícha život na mori. Zhasínajú sa svetlá, lode sa sťahujú do prístavu. Doliehali k nám zvuky hudby, veľmi jemné. Sám fakt, že sa zajtra nikam nemusíme ponáhľať, volať, vybavovať, bol enormný luxus. Vánok od mora prinášal chlad. Doniesla si deku, veľkú, priam obrovskú. Na terase bola sedačka – naše miesto na dnes. Noc, more, nebo posypané hviezdami a my, dve bábiky zababušené do tej obrovskej deky. Preriekli sme rovnako, v ten istý moment a tými istými slovami… až nám to bolo smiešne :)) To, čo sme si chceli povedať, nám bolo známe od dávna. Teraz som ti mohol konečne vysvetliť, prečo je to také komplikované. Hovoril som ticho, hlavu si mala opretú o moju hruď, skoro som ti šepkal do ucha. Tvoja otázka, prečo som si ju nevzal za ženu, bola malým prekvapením. Možno preto, že som nebol na také otázky pripravený. Na druhej strane, nebolo žiadnym tajomstvom, že keď žena nechce mať deti, tak prečo sa má vydávať? Čo garantuje ten sobášny list ? Však si bola vydatá, tak to vieš. Na to si sa zasmiala a povedala si, že hej, bola si vydatá. ale len tak trochu… :)) Aj dnes, keď to písem, tak sa usmievam. Bola to síce pravda a pekne si to povedala. Ja som tému, ako vyzerá môj život, otváral veľmi často. Tak často, že potom sme sa viac nerozprávali ako rozprávali, ale napriek tomu, nezbalil som kufor a neodišiel, lebo keď ti niekto povie, že si jeho najbližšia rodina, tak niečo také urobiť nesmieš. Tvoja poznámka, či to platí aj druhým smerom mala smutný nádych. Neriešil som to. Ty sama najlepšie vieš, že sú veci, ktoré musíme brať také, aké sú a až čas ukáže, či to bolo správne. Pravdou je, že ty si sa na to pozerala triezvo. Hodnotila si veci presne, definovala pojmy tak, že ani ja by som sa neodvážil, na niečo také pomyslieť. Lenže, ja som rešpektoval teba a ty si rešpektovala mňa.

V tú hviezdnu noc, som nechcel definovať, čo nás naozaj, tak priťahuje k sebe. Ani ty si to nechcela. Bolo nám spolu dobre a tešili sme sa všetkým dňom, ktoré nám boli dopriate. Podrobnosti môjho života ti boli známe. Ale aj tak si chcela, aby som ti to porozprával ešte raz. Po chvíli som zistil, že rozprávam a ty si mi zaspala rovno náručí. Nechal som ťa tak a len som sa díval, ako pokojne dýchaš. Keď som sa tak na teba pozeral, prebehla mi hlavou myšlienka, ako ťa mám rád.

Ty si sa ľahko pohla a ticho zašepkala „ aj ja teba  “ . . .