Kodaň bola pre nás niečo ako rozprávka. Smiali sme sa, že si na pamiatku kupujeme dánske sušienky a marcipánové sladkosti  „Anthon Berg“, ktoré sú tak chutné:)) Lenže realita, taká rozprávková nebola. Nastávajúce zmeny, ktoré sa týkali tvojej práce, všetky tie intrigy a útoky, boli nervy drásajúce. Bol to problém. Ja som dostal výsledky lekárskej prehliadky, ktoré boli tiež problém. Rozhodol som sa však ti o tom nepovedať. Vždy keď nastali problémy, každý z nás si ich riešil po svojom. Výnimka bola, keď sa stalo niečo neúnosné a potrebovali sme sa vyrozprávať – popri tom sme nachádzali riešenia a vždy to dobre dopadlo. Vedela si, že všetky tie intrigy okolo teba si nevšímam a to ti dávalo silu, čo som na tebe aj videl.

Mal som už informácie ohľadom búrky, ktorá sa blížila a naberala na obrátkach. Kvôli tomu ovládla pár inštitúcií mierna nervozita. V tejto hre sa nemôžem na nikoho spoliehať. Ambasáda zasiahne, len keď bude potrebné zariadiť bezpečný návrat domov. Pravidlá poznám, toho sa musím držať. Nikto mi ale nevie povedať, kto a kedy stlačí ten bezpečnostný gombík. Mám zaručene 12 mesiacov pokoja. Času bolo dosť, ale mňa momentálne čakalo niečo iné.

Musel som ísť do nemocnice. Nepovedal som ti to, aby si nemala starosti – tých svojich si mala momentálne viac ako dosť. Bola to chyba. Tým, že som ti nepovedal, čo sa deje, si sa trápila ešte viac. Vôbec ma nenapadlo, že primárka je tvoja kamarátka a krátke info predsa nie je porušenie lekárskeho tajomstva.

Bola hlboká noc, keď som sa na chvíľu prebudil a cez sklo som videl, ako tam stojíš a pozeráš sa na mňa, napojeného na všetky tie prístroje. Zo začiatku som si myslel, že je to len sen. Uvedomil som si však, že to nie je sen, lebo slzy, ktoré ti ticho tiekli po tvári, boli úplne reálne. Skôr, ako som stihol zdvihnúť ruku, si sa otočila a odišla. Do rána som už nespal. Najhoršie bolo, že som nevedel, čo ti mám vôbec povedať. Čo môžem povedať, keď sám neviem, čo to všetko má znamenať? Snažil som sa poukladať si v hlave slová, vety, aby som vedel plynule odpovedať na tvoje otázky. Zbytočne… Žiadne otázky neboli. Hneď po lekárskej vizite si bola tu. Úsmev, termo-taška a v nej dobroty tvojej mamy… Len som si prerátal koľko kilometrov si dnes musela prejsť a vyčítal som ti to. Tvoja odpoveď, veď preto som ti dal také dobré a bezpečné auto, aby bolo po ruke, keď bude potrebné prísť na určité miesto, tak rýchlo ako sa len dá – to bol argument. Sestrička nám doniesla taniere a príbor. Bolo jasné, že dobrôtky, ktoré skrývala termo-taška sú lekárom schválené. Moja poznámka – že keď ma dnes tak rozmaznáš, zajtrajší prechod na nemocničnú stravu bude veľmi krutý – len vyvolala v tvojich očiach žiarivé ohníky. Ty si to myslela naozaj vážne :)) Mala si urobený program, že tu budeš každý deň okrem jedného. Aby ste sa obe náhodou nestretli. Vraj ženy to vedia vycítiť. Napriek tomu, že si sa s ňou chcela aspoň raz porozprávať, nebolo by to teraz dobré. Nebol to vhodný čas, ani miesto.

Tvojim slovám, že sa všetko vyrieši a vráti do normy, som veril viac ako doktorom. Na moju otázku „čo ak to tak nebude,“ si mi dala odpoveď jednou presnou vetou – potom počkáme na zázrak. Videl som, že na tebe už neostalo nič z toho strachu a smútku, ktorý ťa ovládal v noci, keď si stála za tým sklom a plakala. Preto som naozaj začal veriť tomu, že všetko bude v poriadku. Ten zázrak, ako plán „B“ sa mi páčil najviac. Ešte viac sa mi páčilo, že si tu, vedľa mňa, rozprávaš sa so mnou a že sa usmievaš.

Doniesla si aj knihu “ SENEKA-myšlienky,“ filozof, ktorého rád čítam, nedalo sa neskrývať úsmev… Totiž Seneka v češtine znie pre cudzinca zábavne. :)) Aspoň na prvý pohľad. :)) Zbadala si, že sa usmievam a už si sa nahlas smiala aj ty :)) Dôvod si mi povedala až potom. Tvoj ocko, keď zbadal túto knihu a v češtine, povedal:

„ … lepšie bude, keď mu rovno donesieš Wericha… “