Na tuto temu napísalo sa vela , povedalo sa vela lenže každá taka otázka znamená individuálny prípad. Preto zabudnime  vedecky pohlaď na eutanáziu a skúsme nájsť odpoveď na otázku čo ma motivovať človeka ktorý stratil zmysel života. Ktorého už nebaví aby dýchal,aby žil…

Keď duša utrpí “ rany ktoré sú Nezlučiteľne zo životom” a zomrie to aký zmysel ma vegetácia tela. Alebo v tom prípade musíme veriť že duša  predsa nezomiera ?

Mame veriť že sa život obráti,že zabudneme na to čo spôsobilo nám bolesť ? A co keď nezabudneme ? A co keď zabudnúť nechceme ? Prečo by sme nechceli – lebo tie spomienky to je najkrajšia a najcennejšia vec co sme mali…To BOL náš život.

Môj obľubeny film “Anglicky pacient” ukazuje utrpené človeka ktorý stratil to co v živote malo pre no najväčšiu hodnotu. Snažil sa .Bojoval. Snažil sa zabudnúť na to čo sa stalo…Neje pravda že sa mu nepodarilo. On jednoducho zabudnúť nechcel. Porozprával   opatrovateľke príbeh o svojom živote tak ako v skutočnosti žil .Potom knihu do ktorej vkladal svoje zápisy uzavrel zomrel. Každe s nás píše dáku knihu , dáky príbeh…Keď to už napíše a rozhodne sa zomrieť treba ho odsúdiť , je potrebne presviedčať že “ ani nevie ako sa život otočí”.Možno on chce ostať tam kde sa jeho život zastavil?Možno takým spôsobom podaruje novy život niekomu kto si to bude vážiť…

Ani na to nemá pravo ?