Poľsko – maďarská hranica dnes . . .

14. apríla 2013, Grey, Comme d'habitude

Poľsko-maďarská hranica dnes…

Pre tých starších a vzdelaných je to historická pravda. Pre „zarytých národniarov“ a „quasi vlastencov“ – téma dráždivá. Pre mládež – neznámy pojem…

Mnoho krát názor, hlavne tých „zaslepených vlastencov“ dáva otáznik, či naozaj tam hranica vôbec niekedy bola. Kedy vznikla, prečo a ako sa menila a formovala, to ich nezaujíma. Je jednoduchšie aplikovať teórie nezmyslov exponovane len preto, aby niekto, kto „cíti vietor revolucionárskeho prevratu“ sa uchytil moci. Nevadí, že to bude len na dáky čas, krátky kratučký… :))

Človek má potrebu, chce niekam patriť. Lenže v tom prípade národ, národnosť, štát, štátnosť a občianstvo sú veľmi zložité konštrukcie, preto si treba, tak ako pri zložitej konštrukčne stavbe, dať pozor, kto bude architektom toho projektu a komu zveríte jeho výstavbu. Inak sa môže stať, že konštrukcia sa začne triasť, alebo sa totálne zrúti. Smutné je, že v prípade takej katastrofy, vzniknuté škody bude musieť zaplatiť ten národ.

Hranica a poľsko-maďarské vzťahy – Štefan Báthory bol tiež poľským kráľom. Vladislav I., kráľ Uhorska z dynastie Arpádov sa narodil v Poľsku. Vladárom Uhorska bol tiež poľský kráľ Wladyslaw Warnenczyk známy ako Ulászlo I. Kráľovná Jadviga, žena kráľa Wladyslawa Jagielly bola dcérou Ľudovíta Uhorského. Kráľovná Kinga /Kunegunda/, žena kráľa Vladislava Hanblivého, bola dcéra uhorského kráľa Beli IV…

Generál Jozef Bem a Henryk Dembinski, Poliaci a hrdinovia Maďarov, boli v čase Jari Národov veliteľmi Maďarského Povstania. Po páde Jari Národov Lajos Kossuth opúšťa rodnú zem pod ochranou poľských legionárov. Prvá svetová vojna, na jej začiatku, hlavný veliteľ obrany Budapešti je maršal Adam Dembicki…

Keď boľševici napadli Poľsko /vojna boľševická 1919 -1921/, Maďarsko ponúklo vojenskú pomoc – 30 000 vojakov kavalérií a materiálnu pomoc, zbrane. Československa vláda nedovolila prechod cez svoje hranice maďarským vojakom a len časť vlakov s materiálnou pomocou prešlo cez územie ČSR.

II. svetová vojna napriek tomu, že Maďarsko bolo účastníkom OSI, maďarská strana sa nezúčastnila agresie na Poľsko. Nemci takú propozíciu maďarským politikom predložili, ale v apríli 1339, maďarský minister zahraničných vecí Istvan Csaky v liste Villanimu napísal, že Maďarsko sa agresie nezúčastní. Žiadna vojenská akcia voči Poľsku bezprostredne neprichádza do úvahy. Znamenalo to odmietnutie prechodu vojenských transportov cez územie Maďarska, presun armády, vrátane pešieho prechodu vojsk…

V prípade, že Nemecko to nebude rešpektovať, Maďarsko je pripravené brániť svoje územie. V liste, ktorý poslal premiér Pál Teleki Hitlerovi 24 júla 1939 je jasne napísane, že Maďarsko neuskutoční žiadnu akciu voči Poľsku z morálneho hľadiska.Hitler besnel…

Keď Poliaci v 1939 odchádzali do exilu, na území Maďarska našlo útočisko 140 tisíc Poliakov – vojakov, civilistov, deti.

V maďarsko-poľských vzťahoch veľmi vážnu úlohu zohrali skutočnosti v roku 1956.Tesne pred tým v Poľsku, v meste Poznaň, obyvateľstvo na znak protestu proti vláde vyšlo do ulíc. Nik sa s nimi nerozprával ani nemaznal. Zakročila armáda, tiekla krv, boli zabití, ranení, potrestaní v súdnych procesoch. Na znak solidarity s poľským národom Maďari vzniesli heslo „Minden magyar együtt halad, kövessük a lengyel utat!“, čo znamená „Všetci Maďari poďte s nami, pôjdeme za Poliakmi“ a stretli sa pri soche Jozefa Bema národného hrdinu tak Poľska, ako aj Maďarska. Maďarská vláda povolila policajným zložkám použiť zbrane. Tým sa začalo v Budapešti v roku 1956 povstanie maďarského národa proti komunizmu. Národa, ktorého hlas umlčal vstup sovietskej armády. Poliaci začali s humanitárnou pomocou.Krv, lieky, potraviny, peniaze, aj sklo do okien. Štatistika ukazuje, že pomoc poľského národa Maďarom, tá materiálna, mala väčšiu hodnotu ako pomoc USA.

To je tak v skratke trocha histórie pre poukázanie, že napriek hraniciam, čiaram na mape, tá hranica medzi národmi nemusí existovať. Dôležité je, aby človek, ktorý je základom každého národa sa snažil pochopiť, že história sú fakty, zvlášť čo sa týka hraníc. História to sú tiež fakty, ktoré sa týkajú ľudí, ktorí chcú hranice tvoriť tak, že zneuctievajú čo existovalo viac ako 1000 rokov /myslím, že nemusím detailne a presne dokazovať koľko rokov existovala maďarsko-poľská hranica/. Dodám len, že „posledná hranica“ bola

Jablonovský priesmyk, Zwardon, Veľká Rača, Pilsko, Babia hora, dolina Oravy, hlavný Tatranský Hrebeň, dolina Bialki, dolina Dunajca cez Pieniny, dolina Popradu cez Muszynu, potom ešte 350 km na juhovýchod hrebeňom Karpát k Stohe v Karpatoch.

Toľko o hranici, tej naozajstnej historickej.

Jediné hranice, ktoré momentálne sú, sú tie umelo vytvorené, hlavne v hlavách vodcov. Tých vodcov, ktorí brnkajú na „národnú strunu“, ale ťažko vedia zaspievať pár naozaj ľudových pesničiek. Dúfam, že každý národ sa vysporiada so svojimi „quasi národniarmi, poskokmi“ a nachádzať budeme to, čo nás spája a nie to, čo delí. Bohužiaľ, život nie je rozprávka a môže sa stať, že raz sa tá hraničná čiara môže objaviť. V tom prípade, by bolo dobré rešpektovať viac ako tisícročnú tradíciu…

 

Poznan-Budapest