Domov sme sa vrátili podvečer. Čakala ma ešte cesta na letisko. Nechcel som hovoriť, kedy sa vrátim i keď to bolo dôležité, lebo si chcela pripraviť večeru. Nakoniec sme sa zhodli, že ovocný šalát, syrový tanier a orechy k tomu, budú úplne postačujúce. Bol to taký náš špeciálny tanier na každú príležitosť. Neviem prečo, ale letmý bozk na rozlúčku, bol celkom prirodzený, tak ako pre teba, tak aj pre mňa.

Odkaz bol krátky a stručný, čo najskôr sa zastaviť na najbližšom konzuláte. Čo najskôr v tomto prípade znamenalo hneď. Dobré na tom bolo to, že som vedel kde to je a že som bol očakávaný. Milé bolo aj to, že som stretol známych, ktorí museli odviesť celú túto „neviditeľnú“ prácu a preto som sa vlastne cítil aj istejšie. Najviac ma tešilo, že sa ešte nájde dosť ľudí, ktorí myslia a nedovolia, aby benevolencia takzvaných „elít“ zničila to, čo sme budovali roky.

Keď som predostrel návrh, ako to vidím ja a dôvod prečo to má byť tak a nie inak, bolo ticho. Nasledovala prvá reakcia, že som blázon. Až po chvíli, keď som spozoroval poloúsmev na tvári starého kamaráta, vedel som, že to bude presne tak. To znamenalo, že všetko pochopil. Kolegynka, ktorej písmo som spoznal na odkaze nechanom na chladničke, mi pribalila par „laskotiek“ priamo z „domova.“

Vrátil som sa na večeru. Dnu si nebola. Plávala si v bazéne, ale len preto, aby si pozorovala hviezdy. Bol to ešte jeden z tvojich nápadov, ktoré som zatiaľ rozoberal len v teoretickej rovine, pokiaľ som to neskúsil na vlastnej koži. Mala si pravdu aj v tom, že keď plávame vo vode, naše telo sa raz unáša a raz potápa. Vtedy inak vnímame pohľad na vesmír a na hviezdy, ktoré sa vysoko na oblohe, raz približujú a raz potápajú…

Kde ty na tie myšlienky chodíš… :))

Bola si neuveriteľne pokojná. Na to, že som sa len vrátil a nič ti ešte nestihol povedať. Tiež si si vedela vysvetliť aj to, že keď si hneď nebalím kufor, znamená to, že máme čas minimálne do zajtra rána a podľa toho, ako je možné to ponímať, je to celá večnosť. Neskúšal som hľadať v tom dáky hlbší význam, filozofický, či mystický. Ty si svoje názory, city a postrehy, vždy definovala priamo, stručne a výstižne. Až potom bolo možné rozjímať, koľko obsahu môže byť v jednom tvojom slove, keď k tomu pridám tvoj pohľad, hlas, dynamiku, gestá… A predsa, niečo bolo iné. Niečo malinké… Keď som vošiel dnu a videl pri počítači tvoj telefón otočený dole, pochopil som. Keď som bol na konzuláte, ty si mala návštevu, lenže podcenili tvoju prefíkanosť a nevšimli si, že celý obsah si si zapísala do pamäte telefónu. Na druhej strane mi bolo potešením, že to, čo som ťa naučil, si vedela sama využiť v situácii, ktorú si neočakávala a ktorá bola dosť stresujúca. To bolo plusom, ale inak bolo to pre mňa trošku nepríjemné, videla si to. Spôsob, akým si mi povedala, že všetci chcú len, aby to dobre dopadlo, bol ten najlepší zo spôsobov, ako mi vysvetliť, že spokojná si predovšetkým ty. No tá moja kolegynka potvorka mi mohla povedať, že kým som čakal na zásielku, tak ona sa s tebou „zoznámila…“ Aspoň by som zožal pochvalu, aký mám výborný vkus… :))

Po dnešnom dni sme nemali dosť síl, aby sme rozoberali to všetko, čo sme mali porozhadzované po kútikoch našich duší, každý tej svojej. Jedno ma len predsa len trápilo, že náš čas sa začne zrýchľovať a tých desať dní, ktoré nám ešte ostali, zbehne veľmi rýchlo. To mi bolo naozaj ľúto. Tvoje prehlásenie, že budeme mať pre seba ešte viac, ako dosť času, neznelo presvedčivo.

Presvedčivé bolo len to, ako pokojne vieš pri mne zaspávať…

Et si tu n’existais pas . . .