Cesta domov bola rýchla. Tlak klesal. Ešte keď sme schádzali z lode, všimol som si, že aj rybári sa sťahujú do prístavu, akoby očakávali búrku. Búrku, teraz? – keď je večer taký krásny?… Stihli sme vojsť dnu, keď sa vzduch pohol. Rýchlo si začala odkladať všetko, čo by sa mohlo poškodiť vetrom a dažďom. Aj keď nič nenaznačovalo, že by sa malo počasie zmeniť, veril som ti a nič sa nepýtal. Ledva sme vypratali záhradu a pozatvárali okná, divadlo sa začalo. Najprv prišiel vánok, jemný, ktorý však s každou sekundou naberal silu, more zmenilo farbu a bolo oceľovo sivé. Modrá obloha, osvetlená mäkkým lúčom zapadajúceho slnka zmizla, ustúpila miesto mrakom, ktoré vyzerali, akoby ich niekto odlial z olova… Hrom a okamžitý blesk, bol ako zásah taktovkou, keď dirigent spúšťa orchester, ako dobre naolejovaný stroj… Nikdy som sa búrky nebál. Búrky pri mori sú výnimočné, prudké, silné. Videl som neraz takú búrku, veď pri mori som narodený :)) Neraz bolo potrebné prečkať hrôzu pod holým nebom. Lenže táto búrka bola iná. No áno… hádaj dvakrát, koho môže napadnúť, v takej chvíli pustiť Wágnera… Taký nápad sa môže zrodiť len v tvojej hlave :)) Alebo si bola dohodnutá s nejakým anjelom, že dnes večer máme operu, hm? Pravdaže tá kulisa stvorená prírodou, bola výnimočná a dlho budem spomínať na norimberských spevákov v tomto predvedení…

Takže mali sme prvotriedne divadlo. Panoramatické okno bolo v tom prípade niečo také, ako opona medzi vonkajším svetom – javiskom stvoreným z mora, neba, priestranstva a nami divákmi, ktorí sedeli v teple a pokojne čakali až hudba doznie. To, že si niečo hľadala na obzore, mi nedávalo zmysel. Až dovtedy, pokiaľ som nevšimol tvoj letmý poloúsmev, bolo mi jasné, že ešte niečo pre mňa máš… Bolo to neskutočné… Svetelné lúče,

ktoré sa predierali cez skoro čierne nebo, pôsobili dojímavo. Svet už nebol čierny, celú oblohu zalievalo striebro, niekde popretkávané zlatom a červeňou, zapadajúcou niekde za obzorom slnka. Takýto farebný kontrast som ešte nevidel… Začul som približujúce sa bubnovanie dažďa… Tak na toto si čakala :)) Preto si ma vytiahla do záhrady, priamo do dažďa, ktorý mal silu ostrej sprchy, avšak bol teplý a neskutočne mäkký na dotyk… Ako si to povedala? Božská sprcha… :))

Až potom, keď si mi povedala, že niečo také sa udeje raz za 10 a možno až 20 rokov, díval som sa na to inak. To, že miestni ľudia to berú ako znak požehnania a priazne anjelov, ktorí týmto spôsobom obohatia zem a úrodu, bol len úvod toho, čo si mi ďalej rozpovedala o svojich pobytoch tu, keď si bola malé dievča. Odbehla si len na chvíľku do auta a doniesla košík, ktorý ani neviem, kedy si tam dala. Ja som si ho nevšimol, ani keď sme sa vracali, ani keď sme šli na loď a domov… Pobavilo ťa to :))

Dobrôtky, ktoré tam nabalila Muriella, boli neopakovateľným zážitkom. Ty si o tom však dokonale vedela. Potom všetkom, čo som dnes zažil, vrátane toho „búrlivého divadla,“ bol som hladný ako vlk. Viem, že ťa vždy bavilo pozerať sa na mňa, keď som ochutnával niečo nové. O to viac, keď si poznala skôr, aká je to dobrôtka a nemôžem povedať nič, okrem toho, aké to naozaj skutočne je. :))

Keď si vzala do rúk foťák, ani som neoponoval… Za celý život som nemal urobených toľko fotiek, koľko si urobila za tento večer a tento deň. Aj túto jednu, o ktorej si povedala, že tá bude „navždy…“ Zamyslel som sa a pozoroval ťa, chcel som zachytiť tvoj priamy pohľad, no tentokrát si sa tomu vyhýbala. Chytil som ťa za ruky, odložil foťák. Nebolo treba veľa rozmýšľať, že ani dnes, ani zajtra, nechceš rozprávať o tom, čo nás trápi. Boli sme konečne dlhší čas spolu a bolo to tak výnimočné, že skutočne, prečo to pokaziť hneď na začiatku. Predbehla si myšlienky a povedala…

„ predsa sa nič nekončí – práve naopak, všetko môže len začať a tak by sme sa mali správať. Tu a teraz, ty a ja, stojíme na mieste, kde sa cesty rozchádzajú, lenže aj keď nevieme kam presne ideme, tak vieme, že ideme tým istým smerom. To je a bude pre nás najdôležitejšie a nesmieme na to zabudnúť, pamätaj na to…“