Loď nebola veľká. Taká akurát, aby sme mali pocit bezpečia. Bola stavaná pre 8 ľudí a my sme boli len dvaja. Plus skiper. Cesta nám netrvala ani 30 minút a už sme hádzali kotvy. Záliv bol neskutočne krásny. Že som sa skôr nedal na niečo také nahovoriť. Široko-ďaleko nikoho, len my. Naozaj výborný systém – keď chceš byť na takom mieste sám. Stačí sa zaregistrovať v prístave a už nik nesmie vstúpiť do priestoru, v ktorom sa nachádzaš. Voda bola teplá, tak príjemne teplá, že aj ty si si užívala kúpanie. Teraz som pochopil, čo si mala na mysli, keď si kritizovala bazén a ospevovala more. Dal som krátky pokyn skiperovi, aby nám veci doviezol na pláž a my sme súťažili, kto prvý dopláva k brehu. Bol som prvý, ale čakal som ťa. Nedočkal som žiadnej vďaky, ošpliechala si ma vodou a bláznili sme ako malé deti. Zvuk približujúcich sa motorov bol signálom, že Jorge nám vezie veci. Ostali sme na pláži, ktorá bola len pre nás. Uškrnul som sa, keď som videl obyčajný olej na opaľovanie, žiadne vychytávky typu faktor 25… :))

Tvoja poznámka, že máme len 2 hodiny, lebo slnko sa potom skryje za skalu, ma zaujala. Bol som zvedavý, odkiaľ to vieš. Behom minúty sme boli suchí a nebolo ani stopy po tom, že sme boli vo vode. Olej na opaľovanie na tvojej pokožke sa strácal tak rýchlo, že som sa bál, že ho jednoducho bude málo. Ale ty si dobre vedela, že vystačí aj pre mňa. Jorge nám sľúbil na obed rybu, ale keď sme videli, ako sa tvári a trápi s tou udicou, aj s pridaním slovníka nie práve najslušnejších slov, začali sme sa smiať. Nad našim obedom visel otáznik a nám to bolo jedno…

Mala si pravdu, slnko zmizlo za skalou a hneď bolo chladnejšie. Obliekli sme sa, vystrela si ku mne ruku a len kývla hlavou. Šiel som za tebou, aj keď smer ku skale sa mi zdal trochu čudný. Usmievala si sa tým svojim tajomným úsmevom. Zbadal som roklinu a schodíky dohora, ktoré príroda vytesala v skale. Bolo to fantastické. Obzeral som si tú skalu z každej strany a ani si nevšimol, že robíš fotky. Otočil som hlavou a pozeral ti rovno do objektívu. Neznášal som, keď ma niekto fotí, ale dnes bola výnimka. Šli sme hore. Nepýtal som prečo, bolo to také kúzlo toho dňa. Ukazovala si mi svoje malé tajomstvo.Schodíky som nepočítal, ale bolo ich veľa. Zástavka pri kamennej lavičke prišla vhod. Ten pohľad stál za to… to bola naša jediná spoločná fotka: kamenná lavička na útese, ja opretý o skalu, ty opretá celým telom o mňa, vystavujúc tvár slnečným lúčom, ktoré pomaličky mizli za skalou… Posledné schodíky – prechádzka rúžovou záhradou. Na konci tej rokliny sme vošli rovno do malej nádhernej dedinky, skrytej v kotline, ktorá chránila pred chladným vetrom… Citróny, pomaranče, mandľovníky… granátové jablká… V okamžiku, keď tá stará pani vykríkla tvoje meno, som sa nemusel na nič pýtať. Všetci ťa prichádzali pozdraviť, objatia, bozky, sem tam aj slzy radosti… A ja som tam stál a cítil sa tak trosku zvláštne. Koho by napadlo, že keď si bola dieťa, bola si tu vlastne s mamou, skoro každé leto. Preto si tak pekne hovorila po španielsky. Bolo to dávno, ale všetci si ťa pamätali. Smiali sme sa, že Jorge rybu určite nechytil a ak áno, tak ju budeme mať na večeru. Tvoj foťák zaznamenal každú tvár, každé okno, dvere, každý kameň… Sľúbili sme, že sem ešte prídeme.

Cesta späť bola rýchla. Bol to naozaj neskutočný výlet. Prechádzka po prázdnej pláži bola čerešničkou na torte. Jorge sa už nekontroloval a používal celý zoznam slov, ktoré aj v prístave by „vynikli.“ Znamenalo to, že rybu nechytil a teda máme ľahkú večeru doma. Keď mám pravdu povedať, bolo to vlastne v poriadku. Deň nás fyzicky vyčerpal natoľko, že sa nám už chcelo späť domov. Ešte raz som sa zadíval na to miesto, pláž, útes tak, akoby som si to chcel navždy zapamätať. Tvoja poznámka, že nechceš, aby som si to zapamätal, ma prekvapila.Pozeral som na teba, lebo som nerozumel, čo tým chceš povedal… Tvoj foťák rýchlo cvakal zábery zapadajúceho slnka, ktoré sa ponáhľalo. Pochopil som, prečo nechceš, aby som si to zapamätal…

Ty chceš, aby sme sa sem vracali tak často, ako sa len dá…