Zobudila ma vôňa čerstvého pečiva a kávy. Vôňa sa šírila celým domom a niesla sa aj von. Spal som ako babo a samozrejme na terase. V noci si na mňa položila deku, ktorá ma chránila pred chladom. Pozrel som na jemne zvlnené more a vedel som, že som zaspal poriadne tvrdo. Bolo pol deviatej a ty si ma ani nezobudila. Mal som dilemu, čo prv, pozdraviť sa ti, alebo zbehnúť rovno do kúpeľne. Z kuchyne doliehali zvláštne zvuky, hrala hudba a keď som podišiel bližšie, tak mi bolo jasné, prečo sa hlas Neny zábavne preplieta s druhým hlasom. Ty si spievala spolu s ňou. A ten tanec… Skryl som sa za dvere a pozoroval tú show. Popri tom, každý tvoj pochyb, ten tanečný, bol kvôli niečomu… tu pečivo, tam džús, tu minerálka, pirueta… :)) Radšej som sa vzdialil do kúpeľne, aby som ťa nevyrušoval. Rýchlo som sa osprchoval, obliekol a ponáhľal za tebou, aby si na mňa nečakala dlho.

Vošiel som do kuchyne, ty si už netancovala, ale pospevovala si si pesničky, ktoré lokálna stanica púšťala nonstop, kvôli nemeckým turistom. Hudba bola fajn a dala sa počúvať. Čudoval som sa, že nemčina môže byť tak zaujímavá. Niečo mi na tom všetkom nesedelo a hneď som aj zistil čo. Celá si bola oblečená v ľanovom športovom kostýme. K tomu hodvábna šatka jemnej bledo-smaragdovej farby, s ostrejším sýtozeleným odtieňom. Pôsobilo to zaujímavo, zvlášť, že to ladilo k tvojim očiam, ktoré tak vynikali pri tom ostrom slnku. Tá taška na stole mohla obsahovať len jedno a teba som si nejako nevedel predstaviť s takým foťákom. Zdanie klamalo. Ako na ukážku si z tašky vybrala „to delo“ a urobila mi pár záberov na dobrý deň. Podľa toho, čo všetko si s tou mašinou robila, vedel som, že je naozaj v správnych rukách. Radšej som sa nepýtal kto ťa učil fotiť. Ale tie žiarivé ohníky v tvojich očiach som poznal… Vedela si na čo myslím a naschvál si ma naťahovala. Nakoniec si mi povedala, ako sa kúpeľňa vo vašom panelákovom byte, každý piatok menila na tmavú komoru a ty si bola verná asistentka, pri ockových umeleckých pokusoch. Radosť z tej tvorby ti ostala dodnes a získala si dar – vidieť svet cez objektív fotoaparátu. Zachytávať jednotlivé momenty života, ktorý sa už o chvíľku stával neopakovateľnou minulosťou. Obyčajne je to tak, že sa to nedá naučiť. Je to dar, ktorý máme v sebe a je už na ňom, ako ten dar využije a rozvinie.

Bolo nesmierne zaujímavé, že si si stále našla niečo, čo si mi chcela ukázať a čo som o tebe ešte nevedel. Najkrajšie na tom bolo to, ako jemne a pekne si to vedela povedať, uviesť do obrazu, predstaviť. Každý deň bol naplánovaný, bola škoda každej nevyužitej minúty, ktorá by vyšla nazmar. Áno ja viem, aj tej sekundy, ktorá teraz prešla, už jej niet a a nikto nám ju nevráti, lenže občas potrebujeme aj leňošiť. Pravdou je, že leňošíme, ale spolu… Uznal som, že sa nebudem s tebou naťahovať, pretože chceš mať posledné slovo a máš na to spústu argumentov. Čakal nás výlet loďou do malebného zálivu okolo Andratxu, kde sa budeme celý deň kúpať, opaľovať, jesť čerstvo ulovené ryby a vrátime sa až večer. Keď som ukázal prstom na foťák, len si sa usmiala – krátky výlet na pevninu a fotky domácich zaujímavostí. Program si mala premyslený do poslednej bodky… :))

Neponáhľal som sa, auto voľne schádzalo serpentínou k moru. Cesta nebola široká, slušne udržiavaná, zábradlia pevné a vysoké, skaly zabezpečené sieťkou. Premávka hustla. Miestne dodávky, do i z prístavu, mládež na skútroch, motorkách i autách sa ponáhľala na trajekt, jediný o tejto hodine. Pustil som ich predom, aj keď som nemusel. Tak zriedkavo som ťa mal v aute na sedadle spolujazdca. Preladil som rádio a našiel stanicu, ktorú si počúvala doma. Zase opakovali pesničku Neny. Ty si prstom vyťukávala rytmus a ja som počúval slová. Pravdou je, že tie tri slová mali svoj neopakovateľný význam. Tri slová, ako tri bodky

„ …irgendwie, irgendwo, irgendwann… “