Zobudila ma vôňa kávy. Bolo ráno. Pozrel som sa na hodinky a nechcelo sa mi veriť – bolo len pol šiestej. Ty o tej hodine nikdy nevstávaš. Káva bola horúca, práve pripravená. Komorná sa nepoteší, keď prinesie raňajky a uvidí, že si gazdovala sama :))

Vyviedla si ma z omylu – uvidel som čerstvé croissanty, maslo a malinový lekvár… Tvoj úsmev a poznámka, že komorné začínajú v práci o pol piatej, bola ta správna bodka nad „i“… Pohľad cez terasu do záhrady, ktorá hrala ostrými lúčmi ranného slnka, ma pokúšal otvoriť aspoň okno. Vzduch bol však príliš chladný na raňajky na terase.

Moja mama ti hovorila o babke, takže si vedela, že som bol na ňu naviazaný. Práve ona ma naučila vnímať svet, spoznávať ako funguje štát, pochopiť, že sa nemáme čoho báť, keď je treba povedať svoj názor. Ale tak naozaj: naučila ma, že v živote sa stretávame aj s niečím takým, čomu hovoríme „komplikácie“. Naučila ma prehrávať bitku, aby som v zapätí vyhral vojnu. Jej motto bolo „ nech sa čokoľvek stane – využi čas a priestor v svoj prospech“. Je mi ľúto, že tak skoro zomrela a nedočkala sa dnešného dňa.

Sofia – znamená múdra… To meno si naozaj zaslúžila… Mladá žena, ktorá študuje filozofiu, perfektne ovláda 9 jazykov, vydá sa za dôstojníka armády. Jej zamestnanie – dovčera veľké tajomstvo – ten archív odhalil charakter jej práce. Myslím na to, že v tom období nebolo pre ňu ľahké predstierať tlmočníčku Ministerstva Obrany v departmente, ktorý oficiálne neexistoval.Mala však šťastný život. Rodinu, ktorú milovala – muža, dcéru a syna.

Začiatkom augusta 1939 berie dcéru na výlet do Kodane. Syn ostáva doma s otcom – chlapci majú „ skautský tábor“ pri kasárňach. Zábava, streľby, kone… No 1. septembra nik nejde do školy. Namiesto školského zvonenia sa ozývajú sirény, ktoré oznamujú bombové nálety. Babka s dcérou ostáva v Kodani. Syn s otcom je na území, kde zúri vojna. Dánsko sa v tom období zachováva zvláštne. Do určitej miery akceptuje Hitlera. Nemci sú v Dánsku kvôli infraštruktúre – letiská, cesty, prístavy… Pripravujú sa na to, aby z dánskeho územia zaútočili na Nórsko. Odpor obyvateľstva voči Nemcom spôsobuje, že Nemci voči Dánom pritvrdzujú. Je rok 1943. Tak ako v iných štátoch vojnovej Európy, terčom útoku sa stávajú židia. Masový exodus do neutrálneho Švédska zachraňuje veľa životov. Ale nielen životov. Celý proces organizácie ukazuje, že obyvateľstvo Dánska vie nájsť cestu, ako pomáhať. Zvlášť na tomto „neviditeľnom fronte“. Dôkazom toho je spomínaný archív. A babka…V roku 1943  Dánsko už nemôže ju chrániť. Archív dáva do úkrytu a sama (s dcérou) odchádza do Švédska. Tam ostáva do konca vojny. Informácia, ktorú jej prináša Červený kríž znie, že na jej rodinný dom spadla bomba a všetci, ktorí v dome bývali neprežili. Dcéra sa vydáva. Odchádzajú spolu do USA. Babkin muž donútený vojenským postupom ma zmenenú identitu. Nemôže sa prihlásiť, lebo by ho to stálo život. V čias vojny od Nemcov a Rusov, potom od svojich – smutné. To platí až do roku 1958. Keď sa po politickej zmene prihlási, Červený kríž pošle babke správu, že „došlo k omylu – muž a syn sú živí a zdraví a tu je adresa“. Čo urobila babka? Dlhých 7 dní jej trvalo, kým docestovala k rodine. Nepozerala na nič. Na problémy, na politiku, na životné podmienky vo vojnou zničenom štáte… Prečo? Lebo to bola jej najbližšia rodina… Naučila ma, že štát je len niečo viac, ako pár grázlov, ktorí momentálne zneužívajú moc. Naučila ma trpezlivosti a mať pochopenie pre cudzie chyby. Odkedy sa pamätám, vždy vidím, ako sa na mňa dívajú jej mäkké mandľové oči.

A vedela sa tým pohľadom usmievať tak, ako ty… :))

Vždy hovorila, že všetko ma svoj čas a svoje miesto a keď sa momentálne veci vyvíjajú inak, ako by sme chceli, tak buď nie sme na správnom mieste, alebo ten správny čas ešte neprišiel… Keď som bol dieťa, tak mi veľa krát rozprávala o Kodani, kútiky toho mesta poznám, ako by som tu vyrástol. Teraz viem prečo chcela, aby to tak bolo. Nastal ten správny čas a sme na tom správnom mieste. Do večera, ti všetky tie miesta, ktoré som mal odjakživa v hlave ukážem.

…Tak som rozprával až som si všimol, že stále držíš v ruke prázdnu šálku, čo sa ti nikdy nestáva. Otočila si hlavu a pozrela sa mi hlboko do očí – na to, čo si mi povedala pohľadom, som ticho odpovedal…

„… aj mne je ľúto, že tu nemôže byť s nami… tu a teraz …“