Môj kalendár obsahoval modré bodky, tieto modré bodky boli dni, keď si môžeš bez problémov urobiť voľno. Na Kodaň som potreboval 3 dni, z toho 2 pracovné. Bol to problém, lebo tie modré bodky boli akurát tam, kde to bolo najmenej vhodné… Vyriešil som to po svojom. Budem v Kodani v piatok ráno, ty priletíš v sobotu a v pondelok večer ťa odveziem na letisko. Poslal som ti termíny a číslo letenky. Veľké ďakujem, ktoré blikalo na displeji môjho mobilu, jasne vyjadrovalo tvoj pocit. Oficiálne som spojil svoje pracovné záležitosti so zdravotnou prehliadkou. Tým som ani neklamal. Stihol som vopred dohodnutú prehliadku a aj, časť povinností, ktoré ma naozaj čakali v Kodani. Bol som nervózny z tej cesty, nemal som pokoj a ty tu budeš až zajtra… Všimol som si, že keď ťa mám na dosah, tak som kľudnejší :)

Spozoroval som, že prechod cez hranice je zaznamenávaný. Bolo jasné, že búrka už začala. Mal som ešte čas, ale už toho času nebolo veľa. Tá žena na letisku, mala pokyn sa opýtať, prečo idem do Kodane… musela byť naštvaná, keď som jej povedal, že niekomu chcem ukázať malú morskú vílu… :)) Potreboval som každú minútu, preto rovno z letiska, som sa dal odviezť do Amalienborgu. Vedel som, že ten sivý kus kartónu z 1940-teho roku, otvára veľa dverí a tieto určite. Nezmýlil som sa. Výhradne pre mňa, bolo pripravene miesto v knižnici, kde na vozíku stála plechová skrinka. Také skrinky som už videl a mal som predstavu, čo môže obsahovať. Študoval som obsah tej skrinky do neskorých nočných hodín. Keď som skončil, bolo jasné, že sa nám nemôže nič stať. Snažil som sa na to nemyslieť a tešil som sa, že už len pár hodín a vyzdvihnem ťa na letisku. Na tých par dní sa Amalienborg stal našim domom, ale ty si o tom ešte nevedela. Ani ja som to do včera nevedel :))

Mali sme weekend pre seba, aj keď pár bodov programu, bolo striktne oficiálnych, no i tak ostávalo dosť času na to, aby som ti ukázal Kodaň. Ty si ale bola pripravená. To som zbadal podľa toho, ako si sa zatvárila, keď auto zastalo pred budovou, kde bol náš apartmán. Mohol som len pokrčiť ramenami, však ti to vysvetlím potom. Teraz som aj ja potreboval sprchu, raňajky a poriadnu kávu. Tvoja predstava na najbližších 45 minút bola taká istá… Šaty, ktoré boli pripravene pre teba na dnešný večer, hneď upútali tvoju pozornosť. Behom minúty som zistil, že na tebe vyzerajú oveľa, oveľa lepšie, ako na tej figuríne… A čo ťa napadlo spievať si pod sprchou, to neviem dodnes… ale, že aj ja, som sa dal na to nahovoriť, dupľom neviem prečo :))Najväčšia sranda bola, že ani ty, ani ja, sme si nevšimli komornú, ktorá len tak stála a čakala kedy skončime. Ani úsmev, ani viečko sa jej nemihlo. V tej chvíli sa podobala na tú figurínu, vedľa ktorej stála :) Pritom bola naozaj taká zlatá… veď nám priniesla raňajky a kávu … bola skoro tak dobrá, ako tá tvoja :)) Auto a sprievodca – pozornosť, ktorá prišla vhod. Ušetrili sme čas, autom sa dalo ísť všade, čo v tomto ročnom období bolo obrovské plus, v tak plnom meste. Začali sme od Malej morskej Víly a Kastelletu, aby sme potom prešli do mesta. Pozrieť Stroget – pocítiť ten ambient a pestrosť toho davu, ktorý obsadzoval každý štvorcový centimeter mesta. Potom Národné múzeum umenia… Ehm toľko toho sme si chceli pozrieť, ale bol som unavený a ty tiež. Však sme urobili dobre kolo… :)) Preto tvoj návrh, niekde sa pred tou horúčavou skryť, bol signál, aby sme si trochu oddýchli. Botanická záhrada, ktorá bola vedľa, až lákala, aby sme si tam oddýchli. Mňa poriadne prekvapilo, keď nám šofér priniesol piknikový kôš a deku. Naša komorná pomyslela na všetko. Smiali sme sa, že taký pravý piknik, sme nemali nikdy, ani ty, ani ja. Ešteže si mala so sebou foťák. Potom to leňošenie na deke, keď som ti robil zlosť a šteklil ťa steblom trávy po nose :)) Bol to naozaj krásny deň. Keď sme sa vrátili a komorná ma doslovne vypoklonkovala do mojej spálne, nevedel som, čo mám povedať. No ona dokonale vedela, koľko času potrebuje kaderník, kozmetička a vizážistka. Ja som toho času potreboval menej. Prvý krát som ťa videl takú inú, neviem čím to bolo, či tými tmavomodrými šatami, či tými jemnými šperkami, ktoré trblietavo žiarili v tme. Ten večer bol výnimočný a zase si ma prekvapila. Až som otočil hlavu… Hlas bol tvoj, ale tá francúzština… nikdy si sa nezmienila o tom, že ten jazyk ovládaš tak dobre… Tvoj pohľad mi s úsmevom hovoril, že ma ešte prekvapíš, samozrejme v tom dobrom slova zmysle. Nevieš si ani predstaviť, ako som sa na to naozaj začal tešiť.

Svetlo v obývačke svietilo skoro do rána. Ukazoval som ti obsah tej plechovej skrinky. Len si krútila hlavou, ako je to vôbec možné. Pochopil som veľa vecí, pochopil som prečo babke tak záležalo, aby to všetko, čo mi chcela ukázať, som sa naučil. Teraz nám to zachraňuje celý náš život. Len k tomu musím navštíviť dva miesta, ale tam pôjdem sám. Tak to bude lepšie. Celú túto skrinku necháme tak, ako je teraz. Je tu, je bezpečná a bezpečná bude. Tu do Amalienborgu môžeme prísť hocikedy. Tie dvere sú pre nás otvorené a ostanú otvorene aj do budúcna.

Keď sme tak debatili, v kútiku pier ti blúdil letmý úsmev. Občas som mal pocit, že ma nepočúvaš, aj keď si počula všetko, čo som hovoril. Nakoniec si sa ma spýtala na meno mojej babky. A skôr, ako som ti odpovedal, sám som sa nad tým zamyslel. Sľúbil som ti, že o babke ti porozprávam zajtra.

Moja babka sa volala Sofia… :))