Túto noc som nespal vôbec. Cítil som niečo vo vzduchu. Pracoval som do rána. Bolo to normálne, že sa v mojej pracovni dlho svietilo. Občas mi svetlo pretínali ranné slnečné lúče :)) Prezeral som research tlače. Ty si to ešte nevidela, ja už áno … Prvé čo ma napadlo zavolať ti. Rozmyslel som si to. Ty más ešte minimálne 3 hodiny spánku, tak prečo ti mám ten spánok rušiť. Pripravoval som niečo, čo môžme nazvať ” záchranné koleso “ :)) Musel som vybehnúť do lesa, aby som trošku rozchodil šiestu kávu, ktorá už bola tá “navyše”…
Poznámky, ktoré mi boli prezentované (doma) kvôli tomu článku, som excelentne ignoroval. Však sa nebudem baviť o tom, čo nie je pravda. Môj názor ohľadne škodoradosti a závisti prerušil telefón. Tón zvonenia jasne naznačoval, že voláš ty. Keď si ( k tomu článku ) povedala, že to nie je pravda, len som odpovedal, že ja to viem. Ešte som ti stihol povedať, aby si si kvôli tomu nerobila starosti. Vedel som, že sa pozrieš o chvíľu do mailu a tam ťa čakal „návod “, čo s tým urobiť. Tak to aj bolo. Pochopil som to, keď zablikala sms-ka a v nej len naše tri bodky a smajlík … Pousmial som sa s tebou :)) Bolo mi ľúto, že tento krát nemôžem ísť spolu s tebou, ale na druhej strane to bolo dobre. Poriadne si prevetraj hlavu, potulky po pustej pláži ťa určite upokoja o to zvlášť, že vidieť Baltik v tomto úseku je úžasné. Obrovské plus toho bolo, že celý terén bol pre verejnosť uzavretý.
To, že som sa nezmýlil, si mi ukázala, keď si sa vrátila späť. Vrecko plne kúskov jantáru a fotky … Sranda že prvé, čo som si pomyslel, bolo to, že po prvé, jantár sa nesmie zbierať a po druhé, kto ti tam dovolil vziať foťák?! … Lenže … kto by ti zakázal, keď si sa vedela pozrieť tými svojimi smaragdovými očami … :)) Ta fotka ma upútala zvlášť. Bola to fotka miesta, ktoré som mal veľmi rád a ty si o tom nemohla vedieť. Jeden pohľad na teba a pochopil som. Rozprávala si sa s mojou mamou … Mne bolo jasné, že keď ti mama ukázala to miesto, tak ti povedala úplne všetko … Nepadlo jediné slovo, ale mal som pocit, že presne teraz sa rozprávame, tak ako ty, tak aj ja, telepaticky. Keď som nahlas vyslovil či “úplne všetko,” ty si odpovedala že aj to, ako som priniesol domov kocúra a skrýval ho viac ako týždeň v gauči :))Chcela si, aby to vyznelo vážne, ale jeden pohľad na teba a bolo vidieť, ako sa ti smejú oči :))
Potom si už len rozprávala a rozprávala. Bolo tak príjemné pozerať sa na teba, kľud, pohoda radosť. Bol som spokojný. Spokojný tým, že to čo som ti nemohol povedať ja, dozvedela si sa od mojej mamy. Pochopila si aj význam toho miesta, i to, čo znamená, keď v živote je nám predurčené nosiť v sebe tajomstvá. Keby som ti to všetko povedal sám, neurobím to lepšie … To určite nie.
Tak sme zhodnotili posledné tri roky života. Života vo svete okolo nás, svete, ktorý nám pripadal nereálny, vo svete, ku ktorému akoby nepatríme. Predsa len, keď sa tak to zoberie každý chce mať svet, kde je “voda čistá, tráva zelená, láska krásna a naveky,” ako básnik povedal … Pozoroval som ťa, ako mi dopodrobna rozprávaš všetky zážitky. Však ty si utiekla z môjho objatia len preto, aby si mohla živo gestikulovať :))
Tvoja otázka, či ťa vezmem do Kodane, len potvrdila, že vieš aj o babke, ktorá tým, ako na mňa pôsobila, nechala tak signifikantnú pečať. Na čo sa pýtaš keď vieš? Kodaň by som rád navštívil s tebou. Aj keď mnou lomcuje neistota, čo tam nájdem. Preto čakám tak dlho, až príde ten pravý čas. Posledné 2 roky v mojej hlave Kodaň rezonuje skoro každý deň. Lenže či som pripravený zniesť nové tajomstvá? Ale budem sa však držať tvojho motta, že všetko sa deje pre nejakú, aj keď nám neznámu príčinu …Pôjdeme tam budúci mesiac. Nechcem povedať “niekedy” lebo (v diplomatickom jazyku ) znamenalo by to toľko, čo “ nikdy.”
A ja ti chcem ukázať “ Malú Morskú Vílu “ … :))