To bol naozaj hrozný rok. Blížil sa ku koncu a aspoň to bolo pozitívne. Všetko bolo tak rýchle … pracovné napätie hektické a videl som na tebe, že napriek tomu, ako sa snažíš, nevychádza z toho nič. Mali sme toľko problémov … Tvoje, moje, no i tie naše, o ktorých sme sa nerozprávali, aspoň zatiaľ.
Prečo sme chceli urobiť aj s tým poriadok? Vianoce boli o pár dní. Ja som chcel, aby si bola šťastná ty a ty si chcela, aby som bol šťastný ja. Tak sme si urobili svoje vlastné Vianoce …
Zasa útek od sveta, malá rakúska dedinka, neďaleko Pinkafeld, horská chata – pozornosť rakúskych úradov – zima, sneh, rozprávka … Aj kúsok romantiky sa nám dostalo na úvod, keď kvôli snehu sme museli nechať auto a k chate nás odviezli koňmi na saniach … :))
Bola si nervózna. Takú som ťa ešte nevidel. Preto sme šli na prechádzku do lesa. Kosa bola taká, že keď sme sa vrátili, tak sme skočili hneď ku krbu, aby sme sa aspoň trošku zohriali … Nerobili sme cirkus kvôli darčekom … Dávno nám bolo jasné, čo pre nás je ten najlepší darček.
Za oknom bola neskutočná tma. Oheň v krbe príjemne zohrieval i osvetľoval izbu. Sedeli sme na hrubej medvedej koži – rovno na podlahe. Nevedela si, ako začať a ja som ti nevedel pomôcť. Chytil som ťa za obe ruky, zdvihla si hlavu a tak, ako vždy, pozerala si sa mi do očí. Začala si hovoriť jasne, otvorene, zreteľne …
Problémy sme vedeli definovať a riešiť. Len tie, „ ktoré sa riešiť nedajú“, nedávali nám pokoja. Vtedy som povedal že si spravíme takú „Pandorinu skrinku“. Našiel som v kuchyni veľkú plechovku kávy – bola ideálna. Potrhali sme hárky papiera na malé kúsky a to, čo sa riešiť nedá, sme napísali na tých kúskoch a pohádzali sme ich do plechovky, aby sme ich potom navždy zavreli, zabudli …
Už to bolo lepšie. Usmievala si sa … :))) čo všetko a KOHO sme tam do tej „Pandorinej skrinky“ dali … :)))
Potom si sa na chvíľku zamyslela, napísala si niečo a chcela si to hodiť dnu tak, aby som to nevidel. Ale nepodarilo sa ti to. Ja som si to všimol a zobral som ti ten kúsok papiera. Bolo tam napísane „ moja láska “… Tvoj pohľad dával mi otázku, na ktorú som nemal odpoveď. Preto zobral som pero a dopísal slovíčko „ naša“. Držali sme ten papierik v ruke a nechceli sme ho pustiť. Na druhú stranu si dopísala ešte „ nadej“… Začal som ti rozprávať príbeh o Pandorinej skrinke, ktorý dávno tomu, mi hovorila babka … Do rána som ti porozprával polovicu o gréckej mytológii :)))
Také sme mali „naše“ Vianoce … Tá plechovka dodnes stojí v tvojej skrini a sem tam niečo do nej vhodíš :)) Len ten náš papierik je prilepený na pokrievke, aby sa náhodou nestratil …
Vedeli sme, že sa blíži búrka. Hovorila si, aby som to dáko prečkal, aj keď bolo jasné, že tentokrát sa to nedá. Ja som vedel že TÁ búrka bude riešiť všetko. Doslova všetko. Nevedel som len ako a kedy. Vtedy si povedala, že keď sa nepodarí prečkať, tak sa musím naučiť tancovať uprostred búrky :)) Si len konštatovala – ja som totiž už vedel uprostred búrky tancovať…
Nikto nevie vysvetliť tvoje rozhodnutia tamtoho obdobia ( čítaj Vianoc ) Nech si každý myslí čo chce. To nie je dôležité. Vieš to ty a viem to ja … Zvyšok skryli sme pred svetom v našej „Skrinke Pandory“…
Keď hovorím s tebou cez telefón, zabúdam ti povedať – neotváraj tú plechovku. Bojím sa, že ten papierik, by sa mohol niekde stratiť a myslím, že by sme ho mali vybrať.
Spolu. Ty a ja …